gps.png, 1,1kB 48°42.334´, 20°30.529´

Volajte +421 58 788 2002 alebo sa rezervujte onlineREZERVUJ TERAZ

Kaštiel v Betliari

história a park

Malebná gemerská krajina v srdci Slovenska bola oddávna považovaná za malú Európu, či za uhorské kráľovstvo v malom. Jej vrchy, doliny a mestečká stali sa dejiskom našich – európskych dejín. Počas Druhej svetovej vojny, no predovšetkým po nej siahla na naše slovenské kultúrno-historické dedičstvo ťažká ruka osudu i nastávajúcej doby. Drancovaniu sa akoby zázrakom vyhli len tri kaštiele: v Hodkovciach, Orlovom a v Betliari. Ani „večné“ základy socialistického režimu budované už na existujúcich múroch bohatej kultúry nepohltili a nezničili všetko čo nám zanechali naši predkovia. No predsa sa dnes môžeme tešiť len z jedného takmer úplne zachovalého kaštieľa – šľachtického sídla, ktorého zbierky a rozsiahly anglický park lákajú návštevníkov z celého sveta. Vyberte sa s nami na cestu poznania nášho umelecko-historického dedičstva prostredníctvom kaštieľa Andrássyovcov v Betliari.

Stavebné dejiny betliarskeho kaštieľa bohužiaľ nie sú dodnes jasné, predpokladáme však že dnešná budova stojí na starších základoch bebekovského hrádku. Bebekovci – niekdajší majitelia rozsiahlych majetkov na Gemeri, páni hradu Krásna Hôrka a významné osobnosti politického života vtedajšieho Uhorska si asi už pred rokom 1526 postavili v Betliari hrádok. O prvých stavebných etapách kaštieľa (15. (?) – 16. stororčie) svedčia na prízemí zachovalé renesančné klenby s lunetami. Posledným z Bebekovcov, ktorý ho vlastnil bol Juraj Bebek, ktorý pravdepodobne v roku 1566 opustil Gemer a o rok na to zomrel v Sedmohradsku bez potomkov. Čo sa dialo s kaštieľom ďalších takmer 150 rokov nevieme. Po smrti posledné Bebeka prešli betliarske majetky i krásnohorské panstvo do vlastníctva cisárskeho dvora, ktorý ich spravoval prostredníctvom hradných kapitánov hradu Krásna Hôrka. V roku 1578 sa ním stal Peter Andrássy, ktorý zrejme vtedy ešte netušil, že jeho rod bude ešte 3 a pol storočia za ním „vládnuť“ celému okoliu, a ktorého politický vplyv neraz prekročí hranice Uhorska a neskôr aj rakúsko-uhorskej monarchie. Andrássyovci získali hradné panstvo s priľahlými majetkami do dedičného vlastníctva až v roku 1642. Listina cisára a kráľa Ferdinanda III. spomína ako nového pána Petrovho vnuka Mateja II.

V Betliari sa Andrássyovci usadili niekedy začiatkom 18. storočia, kedy došlo k deľbe rodového majetku medzi bratmi, barónom Štefanom I. a barónom Jurajom II.. Štefan ako zakladateľ staršej betliarskej vetvy rodu nasťahoval sa do Betliara a Juraj zakladateľ mladšej vetvy krásnohorsko-dlholúckej (podľa obce Krásnohorská Dlhá Lúka, kde Andrássyovci vlastnili pozemky i kaštieľ) si ponecháva majorátny hrad Krásna Hôrka. Predpokladáme, že po tom čo sa Štefan, jeden z hlavných predstaviteľov romantického románu Levočská biela pani od Móra Jókaiho, nasťahoval do bývalého bebekovského sídla, previedol na ňom stavebné úpravy a objekt zmodernizoval. Kaštieľ bol vo vlastníctve Andrássyocov takmer nepretržite až do roku 1945, len niekoľko rokov 19. storočia bol v rukách rodu Nádasdyovcov (kúpou od Imricha Andrássyho), ktorí ho zasa predali Pálffyovcom a Grovestinsovcom. Starý rodový majetok so sídlom získal späť pre Andrássyovcov gróf Emanuel I., ktorý sa stal významnou osobnosťou kultúrno-spoločenského života Uhorska i výraznou postavou vtedajšieho železorudného priemyslu, preto ho prezývali „Železný gróf“.

Vznik, vývoj a budovanie interiérov kaštieľa, jeho zbierok (sčasti to platí aj pre park) možno rozdeliť do troch veľkých období. Ide už o spomínané bebekovské obdobie, z ktorého sa nám okrem architektúry tej doby nezachovalo nič; obdobie grófa Leopolda Andrássyho, ktoré môžeme vymedziť rokmi 1779 – 1824. Do leopoldovského obdobia zahŕňame aj roky získania grófskeho titulu Leopoldovým otcom Karolom I. v roku 1779, kedy vrastá význam a prestíž rodu. Posledná významná etapa dejín kaštieľa sú roky 1881 – 1905, kedy gróf Emanuel I. (1821 – 1891) dal kaštieľu dnešnú podobu, nakupoval umelecko-historické vzácnosti a rozširoval park. V jeho diele pokračoval aj jeho syn gróf Gejza I. (1856 – 1938), predposledný majiteľ kaštieľa.

Kaštieľ je situovaný nad obcou Betliar v krásnom anglickom – prírodnom parku, ktorý svoju romantickú atmosféru a dnešný charakter nadobudol koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho prírodná podoba formujúca sa na prelome 18. a 19. storočia podľa plánov známeho záhradného architekta Henricha Nebiena bola obohatená v období romantiky o mnohé drobné záhradné architektúry i cudzokrajinné dreviny. Anglický park má do svojej záhadnosti zakomponovanú hravú vzrušujúcu objavnosť. Za každým stromom, v každom zákutí objavíme niečo nové, prekvapivé. Tak je to aj v prípade kaštieľa, ktorý sa akoby náhodne vynorí spoza veľkého košatého stromu. Málokto z nás si za hustými krami a kmeňmi stromov všimne množstvo stavieb v okolí honosného kaštieľa. Keďže slúžili zväčša na hospodárske účely boli dobre ukryté pred zrakmi návštevníkov, aby vynikla samotná budova kaštieľa. Ukryť v tomto prípade neznamená zanedbať! Objekty zapísané do Ústredného zoznamu národných kultúrnych pamiatok boli postavené tak, aby aspoň čiastočne korešpondovali s výtvarným riešením fasád kaštieľa. Každá jedna budova bola nevyhnutnou súčasťou komplexu, ktorý zabezpečoval bezstarostný život našej aristokracie a jej hostí. Hneď na pravo od hlavnej brány parku nás upúta romantické cimburie z konca 19. storočia, na ktorom boli kedysi umiestnené pôvodne bronzové delá z Krásnej Hôrky. Za cimburím, na pravej strane Betliarskeho potoka bola v 90tych rokoch 18. storočia postavená zaujímavá klasicistická stavba – rotunda, ktorú gróf Leopold Andrássy využíval ako knižnicu. Niekoľko tisíc zväzkovú knižnicu začal budovať v rokoch 1790 – 1792 a bola hojne navštevovaná učencami tej doby. Neďaleký hrázdený dom slúžil ako práčovňa a malý zelený domček obýval záhradník. Na ľavej strane cestičky smerujúcej od brány do vnútra parku boli vystavané maštale a koniareň s kočiarňou. Bývalá kočiareň sa v súčasnosti pretvára na luxusný penzión. Budova dostala po dlhých rokoch devastovania nevhodným využívaním (kino, sklad…) elegantný vzhľad a nápadité pretvorenie svojej pôvodnej funkcie. Pozoruhodná je plastika umiestnená v štíte penziónu – je pripomienkou prvotného využitia objektu grófskou rodinou. Konská hlava z terakoty (objavuje sa aj na fasádach ďalších dvoch účelovo príbuzných objektov) je zaujímavou štúdiou svalstva zvieraťa, ktoré pre človeka na prelome 19. a 20. storočia symbolizovalo krásu, silu a v kruhoch aristokracie aj majetnosť. Dôležitá je aj dobrá poloha týchto architektúr vzhľadom na kaštieľ, ktorý sa nachádza len 50 m od nich. V minulosti bolo potrebné, aby kočiš pristavil koč rýchlo a pohodlne ku hlavnému vstupu kaštieľa (ten sa nachádza na západnej strane), aj z toho dôvodu je komunikácia spájajúca penzión s parkom takmer rovná a široká. Návštevník je uchvátený pohľadom, ktorý sa mu naskytá z tejto romantickej cestičky. Spod vysokých gaštanov a mohutnej magnólie sa postupne odhaľuje kaštieľ s vežičkami a fontána so strihaným buxusom. Tá je dokladom prechodu francúzskej úpravy do prírodného parku. Dlhá hospodárska budova pred kaštieľom (dnes výstavné priestory múzea) slúžila ako byty pre personál s kuchyňou na prízemí (v kaštieli sa kuchyňa nenachádzala), kde sa rady zdržiavali aj deti pána grófa. Dva domy východne od nej boli zariadené ako ateliér a byt správcu grófovho majetku (naposledy to bola rodina Alfonza Masaroviča). Spomínaná fontána pred kaštieľom pochádza z čias poslednej veľkej stavebnej úpravy kaštieľa i parku v rokoch 1881 – 1886. Socha v strede bazéna v podobe štvorlístka predstavuje pravdepodobne milenku a neskoršiu manželku boha Erosa Psyché. Ladná ženská postava umiestnená na vyvýšenine má nohy a bedrá zahalené do padajúceho, bohato riaseného rúška, rukou si zakrýva poprsie. Pozerá sa dozadu, za seba, akoby na svoje malé krídelká. Hneď vedľa fontány sa uprostred buxusov a kvetov nachádza liata socha Budhu, ktorá je pravdepodobne „suvenírom“ niektorého Andrássyho z ciest po exotickej Ázii. Vyhotovená bola pre istý japonský kláštor v 19. storočí. So sochami exotických černochov sa stretávame počas celej prehliadky parku a dokonca aj v expozícii kaštieľskeho múzea. Ich umiestňovanie do parkov či interiérov hovorí o módnej obľube východných i afrických kultúr v 19. storočí. Fontány – bazény sa v parku nachádzajú ešte dve. Slúžili na kúpanie a nájdeme ich pri veľkom severozápadnom priehľade parku.

V parku je vybudovaných niekoľko chodníčkov, odbočiek, mostov a pavilónov. Neďaleko za kaštieľom bol začiatkom 19. storočia na umelom ostrovčeku postavený Slobodomurársky pavilón. Postaviť ho dal gróf Leopold, známy slobodomurár, šľachtic obdobia osvietenstva venujúci sa umeniu a zberateľstvu. Pozoruhodné sú okenné otvory malej stavby v tvare trojuholníkov, hviezd… Ide o tajomnú slobodomurársku symboliku, ktorú umocňujú aj trojice stromov vyrastajúce zo spoločného kmeňa – deklarujú súdržnosť členov lóží. Vo vnútri sa zachovala (i keď premaľovaná) nástenná maľba iluzívnej antickej architektúry. Zurčiaca voda nás privedie len na pár krokov vzdialenému umelému vodopádu od projektanta Jozefa Bergmanna zo začiatku 20tych rokov 19. storočia (zachoval sa plán stavby z roku 1823). Voda padá do malého rybníka z výšky asi 9 m , to znamená, že betliarsky umelý vodopád je najvyšším vodopádom svojho druhu na Slovensku. Celý je vybudovaný z kameňa a v rokoch 1908 – 1914 v jeho grottách (umelých jaskyniach), do ktorých sa vchádzalo z plošinky nad rybníčkom chovali Andrássyovci ľadové medvede. Na konci 19. storočia nadobudli kaštieľ i park výlučne reprezentačno-poľovnícky charakter. Usporadúvali sa tu honosné poľovačky na medvede, daniele, muflóny…, ktorých sa zúčastňovali predstavitelia najvýznamnejších európskych rodov.18 Divú zver chovali aj na konci dnešnej okružnej cesty parku v historizujúcom zverinci v podobe stredovekého hradu s vežičkou. Týchto pár slov nemôže vyjadriť krásu, bohatstvo a pokoj prostredia kaštieľa v Betliari a ani vymenovať všetky zaujímavosti schované v parku, ktorý bol v roku 1978 zaradený do zoznamu najhodnotnejších historických záhrad sveta!

Vráťme sa však nachvíľu k budove kaštieľa, ktorý bol za rok 1994 ocenený prestížnou medzinárodnou cenou EUROPA NOSTRA za pamiatkovú obnovu. Ako sme už spomínali v úvode je jediným podnes takmer úplne zachovalým kaštieľom u nás. Nachádza sa v ňom expozícia historického nábytku, úžitkového umenia, portrétneho maliarstva… Všetky vystavené predmety a maľby pochádzajú zo zbierok Andrássyovcov, sú dokladom súdobého vkusu kolektora a zručnosti majstrov období od renesancie až po začiatok 20. storočia. Nás však bude zaujímať predovšetkým architektúra kaštieľa. Prestavba v 80tych rokoch 19. storočia za grófa Emanuela I. pod vedením architekta Muellera (Müller) pretvorila vidiecku kúriu na reprezentačné sídlo poskytujúce svojím návštevníkom pohodlné bývanie. V roku 1905 (?) ho elektrifikovali a v 20tych rokoch sa v ňom kúrilo už ústredným kúrením. Kaštieľ bol pri poslednej nákladnej úprave nadstavaný o jedno celé poschodie, kde boli zariadené jednotlivé apartmány pre členov rodiny i pre hostí, obrazáreň a salóny. Zo štýlovo-kritického hľadiska možno betliarsky kaštieľ zaradiť do prúdu eklektickej architektúry konca 19. storočia, ktorá v sebe spája okrem už existujúcich starších architektonických prvkov prvky historických (neo)štýlov. Čiastočne tu cítime i vplyv kaštieľov pri rieke Loire vo Francúzsku, ktoré sa stali inšpiračným zdrojom pre mnohých nielen Uhorských architektov. Najznámejší príklad u nás je Bojnický zámok a v Maďarsku bývalý kaštieľ grófa Júliusa Andrássyho v Tiszadobe. Hmota kaštieľa so šiestimi „prilepenými“ vežičkami pôsobí jednotne, i keď schodisková vežová prístavba je svojou mohutnosťou dominantná. Na ňu boli aplikované neogotické prvky, výraznejšie však použité vo vnútornej výzdobe schodiska. Oproti schodiskovej veži stojaca východná vežička s dlátkovou strechou bola postavená na vzor veže významného sedmohradského (dnes Rumunsko) gotického hradu Hunyadyovcov Nebojsa (Vajda Hunyad). Odkazuje na úctu Andrássyovcov k Uhorskému historickému dedičstvu. Ostatné veže majú ihlancové strechy francúzskeho typu. Strešná krajina kaštieľa s dôrazom na medenú krytinu bola v minulosti obohatená sochou slávnej Márie Széchyovej známej ako Muránska Venuša z románu Istvána Gyöngyösiho. Holé plochy stien východnej, západnej a severnej fasády v súčasnosti pôsobia chladno, sú bez výraznejšej výzdoby. Architekt rátal s prítomnosťou popínavej rastliny na stenách, ktorá by zväčšovala dojem z tajuplnosti a prírodnosti parku. Bohužiaľ dnes pravú romantiku vidieckeho aristokratického sídla zarasteného brečtanom, ponoreného do zelene môžeme obdivovať len na starých fotografiách. V spojitosti so stavebným vývojom kaštieľa je potrebné spomenúť posledné malé zásahy na južnej hlavnej fasáde a čiastočne aj v interiéroch. Pôvodná výška (dnešnej) zimnej záhrady siahala až po balkón druhého podlažia a vo svojej hmote uzatvárala dnešné denné miestnosti prvého poschodia (jedáleň, herňa, poľovnícky salón). Jej objem bol zmenšený pravdepodobne niekedy okolo roku 1905, kedy do kaštieľa preniesli knižnicu z Leopoldovej rotundy. Umiestnili ju vo veľkej obrazárni so svetlíkom zabezpečujúcim množstvo denného svetla. V tej dobe sa znížením zimnej záhrady vytvorila rozsiahla terasa pred herňou. K drobným stavebným zásahom došlo aj na západnej fasáde, kde pred hlavný empírový portál postavili malú vstupnú halu z dreva a skla. Tá bola v 90tych rokoch 20. storočia počas pamiatkovej obnovy nie najšťastnejšie nahradená podstate väčšou murovanou vstupnou sieňou s vysokými lunetovými oknami.

Na záver nám dovoľte spomenúť zopár mien významných osobností, ktoré sú s Betliarom a jeho okolím úzko späté. Začnime grófom Júliusom Andrássym, veľkým štátnikom, diplomatom… On v roku 1867 korunoval krásnu cisárovnú Alžbetu familiárne prezývanú Sissi za uhorskú kráľovnú a jej manžela cisára Františka Jozefa I za uhorského kráľa. V 70tych rokoch 19. storočia pôsobil ako minister zahraničných vecí rakúsko-uhorskej monarchie. I keď ako mladší syn zdedil po matke trebišovské majetky, na Gemer (kde sa narodil)do Betliara často chodieval k svojmu bratovi Emanuelovi I. Dôležité sú aj čulé umelecké styky Andrássyovcov s poprednými umelcami tej doby akými boli napríklad Karol Markó, Július Bencúr, Viktor Mdarász, Žigmund Vajda…, o ktorých svedčia početné umelecké zbierky múzea. Chýrne betliarske poľovačky prilákali do Betliara a na neďalekú Súľovú Srbského cára Milana, následníka trónu Rudolfa, kniežatá Lichtensteinské…